Na jednom zo vzdelávaní sme hovorili o tom, že nie je možné predpokladať, že to, čo nám vadí v komunikácii s dospelými, alebo v ich správaní, deťom vadí menej, alebo dokonca nevadí. Niektorí dospelí si myslia, že negatívne emócie detí (hnev, smútok, nenávisť…) nie sú dôležité a “sú nutnou cenou za výchovu“. Naopak, správať sa k žiakom rovnako slušne ako k dospelým sýti u žiakov potrebu, ktorú majú ľudia bez rozdielu veku a síce potrebu vážiť si samého seba. Rešpektujúci prístup a komunikácia dokážu priniesť žiakovi spätnú väzbu a kritiku, ktorá nezraňuje sebavedomie. Žiaci trávia v školských laviciach a so svojimi učiteľmi naozaj veľa času. Učitelia sú, v určitom zmysle, blízkymi osobami, ktoré vnímanie vlastnej hodnoty u žiakov veľmi ovplyvňujú.
Potreba mať vlastnú hodnotu je uspokojená vtedy, ak sa k nám v detstve správajú blízke osoby tak, že sami seba vnímame ako hodnotnú ľudskú bytosť.
niečo
